Kde je to naše miesto? Pýtali sa architekti a stredoškoláci to vyjadrili fotografiami a/alebo literárnym dielom. Lujza Lea Lavriková (IV.B) sa najlepšie cíti pri pokusoch v laboratóriu…
Pilotný ročník fotograficko-literárnej súťaže #mojemiesto pozná finalistov aj ocenených. Do súťaže sa zapojilo 74 mladých ľudí. Organizátorov aj porotu príjemne prekvapila rôznorodosť príspevkov a aj rôznorodá veková štruktúra účastníkov. Do súťaže sa zapojili stredoškoláci zo všetkých kútov Slovenska. Do finálového výberu pilotného ročníka fotograficko-literárnej súťaže #mojemiesto postúpilo 22 finalistov.
Viac: VÝSLEDKY SÚŤAŽE | ISKA
Lujza sa dňa 4. októbra 2024 zúčastnila slávnostného odovzdania cien víťazov CE ZA AR 2024 v Slovenskej národnej galérii v Bratislave.
Predstavujeme vám Lujzin víťazný príspevok:
Moje miesto
Prestávky v prvom ročníku.
Prázdny zošit v lavici.
Kamarát vedľa mňa.
„Poďme si niečo nakresliť“
Kreslíme nový dom.
„Už máme nakreslený celý dom? “
„Nie, ešte chýba moje laboratórium!“
Kreslím, snívam, kladiem na papier.
Veľký stôl uprostred laboratória.
Prístroje rozmiestnené v kruhu.
Sklad nesmie chýbať.
Aj oddýchnuť si musíme.
Gauč v kúpeľni nesmie chýbať.
Prvý labák je hotový.
Prešlo deväť rokov.
Opäť prvý ročník.
Potrebujem miesto na pokusy.
Laboratórium v škole je plné potrebných vecí.
Vyberám si to čo potrebujem k úlohám.
Zdroje, káble, motorčeky, cievky, meracie prístroje.
Skladám zostavy na meranie.
Meriam, zapisujem, prerábam, meriam, zapisujem, fotím, robím videá…
Hodiny nevnímam.
Stmievanie za oknom nevnímam.
Upratovačku naopak vnímam veľmi intenzívne.
„Zamykám školu, na dnes končíme!“
Odchádzam a v hlave mám predstavu o novom labáku.
„Mami, iba na pár dní…“
„Mami, potrebujem stôl v kuchyni…“
„Mami, pár dní…“
„Mami, do budúcej nedele…“
Mamy pre nás urobia aj nemožné.
Labák v škole je chudobnejší o zdroje, káble, motorčeky, cievky, meracie prístroje…
Kuchyňa v našom byte je bohatšia o zdroje, káble, motorčeky, cievky, meracie prístroje…
Neobedujeme pri prestretom stole, obedujeme v obývačke, mamke to vadí.
Kuchynský stôl sa dočasne stal mojim „okrúhlym“ stolom.
Úlohy sú namerané, z kuchyne je opäť priestor, na ktorý bol určený.
Nebolo to pár dní, ani pár týždňov…
Do našej kuchyne neprenikla nikdy upratovačka zo školy.
Prázdniny.
Nový školský rok, nové zadania fyzikálnych problémov, nové merania.
Skúsim to v škole.
História zatvárania školy o piatej, šiestej niekedy aj o siedmej je tu opäť.
Pani upratovačka vyhráva.
„Mami, iba na pár dní…“
„Mami, potrebujem priestor v kuchyni…“
„Mami, pár dní…“
„Mami, do budúcej nedele…“
Stôl je v obývačke.
Prístroje na zemi v kuchyni.
Zostava na meranie si uzurpovala pol kuchyne…
Raz budem kresliť môj labák s Katkou,
Raz budem budovať labák s Jakubom.
Bude to MOJE MIESTO.
Komentár poroty: Lujza Lea Lavriková nám ukazuje aké ťažké môže byť pre mladú vedkyňu nájsť si svoje miesto pre sústredenú prácu. Píše o tom výstižne, naliehavo, a zároveň civilne, bez veľkých slov. Som rada, že nám dovolila nazrieť do procesu hľadania si svojho miesta, o ktorom spolu so svojimi blízkymi sníva už roky. Jej súťažný príspevok je zároveň nevyslovenou otázkou, či mladým ľuďom so záujmom o vedu dokážeme vytvoriť také zázemie, aké by pre svoj rozvoj a napredovanie potrebovali.
